Prvá písomná zmienka o obci v roku 1363 spomína názov obce vo forme Mateugasa, čo je ekvivalentom slovenského názvu Matiašova Poruba. Časť názvu obce „vágás – poruba“ vo väčšine prípadov poukazuje na spôsob vzniku osady. V prípade obce Matiaška išlo zrejme o osadu založenú na vyklčovanom mieste pod vedením pravdepodobne prvého šoltýsa Matiaša na základe zákupného práva a dohody s vtedajším majiteľom územia panstva Čičva s Rozgoňovcami z Rozhanoviec.

Lesný charakter založenej obce určoval aj charakter prác, ktorými sa noví obyvatelia boli priamo donútení zaoberať. Bolo to predovšetkým vyklčovanie lesných plôch, čím sa vytvárali pastviská pre dobytok a orné plochy pre osevy, resp. pálenie dreveného uhlia, ktoré bolo spojené s povozníctvom a ortovaním lesných plôch.

Názov obce sa v priebehu histórie nemenil. Matyáska (1773), Matyáschka (1786), Matiašok (1920), Maťaška (1927), a od roku 1948 Matiaška.

Konkrétne údaje priamo sa viažúce k Matiaške poznáme z r. 1715, keď mala obec 13 usadlostí. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia dochádzalo v tejto oblasti k znižovaniu počtu obyvateľov. Príčinou boli hlavne dôsledky stavovských povstaní v Uhorsku proti cisárovi. Aby cisár zabránil ďalším povstaniam, umiestňoval aj do dedín Zemplínskej župy vojsko, ktoré vyrubovalo pre svoje potreby naturálne dávky. Obyvatelia chudobneli a utekali z dedín do iných oblastí.

O niekoľko desaťročí neskôr sa Matiaška opäť zaľudňovala. Do obce prichádzali rusínski obyvatelia gréckokatolíckeho vyznania. Podľa prvého sčítania ľudu v Uhorsku v rokoch 1784-1787 mala Matiaška 348 obyvateľov, z toho 173 mužov, s pomerne vysokým počtom neženatých mužov (103) a 175 žien. Medzi obyvateľmi sa spomína aj farár. V obci bolo 42 domov.

Je zaujímavé, že v roku 1740 sa spomína v obci gréckokatolícka škola, ale miestny gréckokatolícky kostol bol dobudovaný až v roku 1773 .

Obyvatelia obce vtedy pracovali v lesoch, chovali dobytok, zaoberali sa tiež pláteníctvom a tkáčstvom. So svojimi výrobkami chodili na trhy do Hanušoviec, Vranova, Stropkova, ale aj do Prešova. Obec mala dostatok pitnej vody tak pre obyvateľov ako aj pre dobytok a vhodné miesto na močenie ľanu a konope. V okolitých lesoch bolo dostatok dreva na kúrenie aj na stavebné účely. Lesy sa využívali aj na voľný chov ošípaných. V chotári obce boli dva mlyny. Nedostatok lúk nútil nakupovať trávu a seno.

Z roku 1772 sa zachovala zápisnica súvisiaca s riešením urbárskych otázok do ktorej sa krížikom podpísali: Kott Michal, Fek Vaško, Kuncz Simko a Michalkov Michal

Z rokov 1773 až 1799 sa dochovalo niekoľko súpisov na ktorých sa nachádzajú nasledovný obyvatelia: Bajczur Fedor, Bajczur Ivan, Bajczur Michal, Berešni Fedor, Bratko Ivan, Bratko Petro, Constantinus Lára, Fekk Ivan, Fekk Jaczko. Fekk Vasiľ, Hnát Leško, Hoľabik Ivan, Hruška Ivan, Hruška Mikita, Ivančo Vasiľ, Koliba Ivan, Kott Hricz, Kott Michal, Kunz Simko, Mandrilka Michal, Mihalko Michal, Murman Vasiľ, Oľšavsky Vasiľ, Perecin Ivan, Petrišin Joanes, Petrov Hnat, Pristaš Jaczko, Sivák Jaczko, Sivák Vasiľ, Sukovski Hricz, Šofranko Jaczko, Tarkanič Jaczko, Timko Mikita, Tkáč Danko, Vahaľ Ivan.

Záznam z roku 1828 dokazuje, že v tomto období už bola plne rozvinutá samospráva obce. Urád richtára (Judex) vtedy zastával Stefanus Ivantso, k predstravenstvu patrili Stefanus Hruška, Andreas Bratko, Joanes Koszty, Ivan Szukovszki a Joanes Holodjak.

Podľa súpisných archívov zo sčítania ľudu v roku 1869 sa dá zostaviť spoločenská štruktúra obce Matiaška. Gréckokatolíckym farárom bol vtedy Imrich Petrášy, ženatý s tromi deťmi. Mal jedného sluhu (Ján Miktuša z Detríka) a dve slúžky (Mária Petričková z Ruskej Vole a Anna Berešňáková z Matiašky). Učiteľom bol Michal Kriničky z Čiernej v Šarišskej župe. Žil tu so svojou manželkov, dvoma deťmi a bratom. Aj keď bol učiteľom, jeho manželka nevedela čítať ani písať. Post krčmára zastával ženatý Šalamon Guttmann s deťmi Haimom, Lébou a Annou. Ako vlastníci pôdy boli uvedený napr.:

• Juraj Sukovsky - gr. kat. vyznania, ženatý, 3 deti, manželka Maria Hrižová pochádzajúca z Prosačova
• Michal Sukovsky - gr. kat. vyznania, ženatý, 3 deti, manželka Ilona Petričková z Ruskej Vole
• Ján Berežňák - gr. kat. vyznania, ženatý, 4 deti, manželka Mária Ivančová z Matiašky, zamestnával jednu nádeníčku - vdovu
• Ján Murman - gr. kat. vyznania, ženatý, narodený v Detríku, manželka tiež z Detríku, jediná dcéra Ilona bola vydatá za Eleka Tabačeka a žili v spoločnom dome s 3 deťmi
• Migaľ Simko - gr. kat. vyznania, ženatý, manželka z Vavrinca, 4 deti
• Jarolím Kaňák - gr. kat. vyznania, slobodný, pochádzal z Klatov v Čechách, vlastnil majetky s bratrancom a zrejme bol pomerne bohatý, nakoľko mal 3 slúžky vrátane domácej
• Juraj Balogh - gr. kat. vyznania, ženatý, narodil sa v Detriku, manželka pochádzala z Vavrinca, 5 detí, pracovala u ňho rodina Štefana Vargu z Obišova, gr. kat. vyznania, ženatý, 2 deti
• Veingarten Samuel - žid, ženatý, 4 deti, nájomca pôdy
• Andrej Muha - róm, gr. kat. vyznania, manželka z Ďurďoša, 4 deti

V obci mali majetky aj rodiny. ktoré tam už dlhšie bývali, ale aj rodiny, ktoré sa tam prisťahovali. Manželky pochádzali väčšinou z okolitých dedín a Matiašky.

Zoznam voličov v parlamentných voľbách z roku 1878 uvádza nasledovných voličov: Juraj Balogh, Ján Berešňák, Ján Bodnár, Juraj Bratko, Michal Durkoš, Demeter Haličak, Ján Havrilla, Vasiľ Holoďak, Andrej Hruška, Demeter Hruška, Andrej Ivančo, Ján Minovič, Ján Migaľ (učiteľ), Michal Repák (farár), Ján Semaniczky, Tabaček Leško, Ján Tarkanič, Štefan Vahaľ, Olexa Vahaľ. Podobný zoznam z roku 1880 ešte uvádza týchto voličov: Michal Rosputinski (učiteľ), Juraj Bilí Sukovsky, Michal Bilí Sukovsky, Ján Andrejčák.

Porovnaním zoznamov z rokov 1773 a 1880 vidno, že niektoré rodiny žili v obci už vyše 100 rokov. Štatistika z roku 1828 udáva 55 domov v ktorých žilo 377 obyvateľov. V roku 1851 žilo v obci 367 ľudí, z toho 360 gr. katolíkov a 7 židov.

Začiatkom druhej polovice 19. storočia obec postihlo veľké vysťahovalectvo. Podľa sčítania obvyvateľov z roku 1869 tu žilo už iba 189 ľudí. V roku 1880 už iba 133 obyvateľov.

Po vzniku ČSR Matiaška pripadla do Košickej župy a Giraltovského okresu (po r. 1920). Obyvatelia sa zaoberali väčšinou prácou v lesoch a poľnohospodárstvom. V 30. rokoch pomohla zvýšiť zamestnanosť novozriadená píla, využívajúca bohatstvo okolitých lesov. Po vzniku Slovenského štátu v r. 1939 sa píla stala súčasťou majetku firmy Hermann Göring Werke, zamestnávajúca niekoľko desiatok robotníkov. Počas 2. svetovej vojny píla zhorela a už ju neobnovili. V tomto čase bola časť majetkov vo vlastníctve gr. kat. cirkvi a rodiny Janičovej a Tenczerovej (majetky vlastnili aj pred 2. sv. vojnou).

Už koncom roku 1942 sa v lesoch okolo Matiašky zhromažďovali rasovo a politicky prenasledovaní občania Slovenska. Postupom času sa k nim pridávali aj sovietski vojaci a zajatci z nemeckých táborov. Miestny obyvatelia ich v tomto čase aj počas Povstania podporovali potravinami, starali sa o ranených. Prieskumu z roku 1979 uvádza, že u partizánov bojovali týto obyvatelia Matiašky: Demeter Holoďak, Michal Bratko - Hruška, Štefan a Jozef Tiľko, Juraj Bratko.

Počas SNP v okolí obce pôsobila partizánska skupina Čapajev a krátky čas v septembri 1944 (lokalita "vo Veľči") aj partizánsky oddiel kpt. Majorova, ktorý tu bol nemcami značne zničený a jeho zvyšky sa sformovali znovu nad obcou Nižná Sitnica v októbry 1944. Dňa 7. septembra, keď Nemci obkľučovali partizánov, obsadili aj obec. Boli tu zastrelení dvaja muži. Za pomoc partizánom bola obec čiastočne vypálená. Z 36 domov úplne zhorelo 14 domov a 16 hospodárskych stavísk. Nebola poškodená škola, fara, ani kostol.

Obec Matiaška bola oslobodená 18. januára 1945 jednotkami 1. gardovej armády gen. Grečka. Do Československého armádneho zboru vtedy vstúpili Jozef a Štefan Tiľko a Juraj Bratko, ktorý neskôr padol pri bojoch v okolí Strečna. V obci sa sformoval národný výbor v zložení Ján Holoďak, Ján Pavelica, Ján Berko, Mikuláš Zaťkovský, Andrej Hruška a Ján Sabol.

Po roku 1948 sa obyvatelia venovali opäť hlavne poľnohospodárstvu. Roľníci dlho hospodárili samostatne, až do roku 1975, keď sa obec pridala k JRD Verchovina so sídlom v Remeninách. V Matiaške zostal hospodársky dvor so zameraním na rastlinnú výrobu (okopaniny, raž, pšenica) a na chov oviec.

4. 9. 1957 začal premávať prvý autobusový spoj Prešov - Matiaška.

V roku 1959 v obci odovzdali do užívania novú školskú budovu.

V roku 1960 bola obec napojená na elektrickú sieť.

V roku 1973 bola odovzdaná do užívania združená budova a zavedený verejný rozhlas.

V roku 1975 Materská škola a pamätník SNP.

V roku 1993 sa dobudoval športový areál a prírodný amfiteáter.

V roku 1995 bola dokončená budova farského úradu.

V roku 2009 posviacka nového Chrámu sv. veľkomučeníka Demetra

Obec bola v doterajšej histórii ocenená niekoľkými vyznamenaniami:

• r. 1959 - Dukelská pamätná medaila
• r. 1964 - Rád Červenej hviezdy
• r. 1964 - Pamätná medaila k 20. výročiu SNP
• r. 1974 - Pamätná medaila k 30. výročiu SNP

Zdroj: Publikácia Matiaška 1363-1998, Ing. Nagy Ladislav, Ján Sabol, Ján Šofranko